pateticka spomienka na Štedrý v.

Mala som babku. Nie babičku. Vlastne ani babku. Skôr mamu môjho otca. Snažila som sa rozpamätať na pekné chvíle, ktoré som s ňou zažila. Ale žiadne neboli.

V mojom krátkom živote som u nej bola iba zopár krát. Rada som jej oznamovala dobré správy o živote generácie, ktorú sama splodila, pretože som si myslela, že jej to vyčaruje na tvári radosť a prestane myslieť na to, že sa jej nepáči chladnička.  Presne tak: jej jediný problém bola chladnička. Buď málo chladila, alebo príliš mrazila, alebo tiekla, alebo smrdela, alebo (nech sme jej už kúpili akúkoľvek), nezdala sa jej dosť biela. Myslela si, že sa ničoho nedožije. Keď som jej povedala, že som zamilovaná, hneď to obrátila na tragédiu: svatby sa nedožije. Keď som jej povedala, že chcem mať veľa detí: hneď to obrátila na katastrofu: ona ich určite neuvidí, lebo sa toho nedožije. Celý život žila, aby mohla zomrieť.

Smiali sme sa na tom ale postupom času si začala myslieť, že človek, ktorý si neváži život, akoby nesplnil na tomto svete jednu z najdôležitejších úloh. Je jedno, či verí v Boha, Alaha, Budhu alebo v nič. Nedávno zomrel môj 19 ročný kamoš. Aj keď som ho až tak nepoznala, bolo mi vtedy naozaj smutno.

Predvčerom som bola za babkou v nemocnici. Videla som ju po niekoľkých mesiacoch a keď som vstúpila do chladnej, smrťou-navoňanej miestnosti, kde ležala napojená na dvadsiatich prístrojoch s dvadsiatimi hadičkami v žilách, prepadnutá tvár, o 20 kíl menej, vysušená koža, miznúce (na červeno zafarbené) vlasy, želala som si, aby sa konečne splnila jej dlhoročná túžba po smrti. Aby konečne pochopila, že po smrti nie je NIČ. Dokonca ani len prázdno. Nič, ktoré si človek nedokáže predstaviť a rovnako nemá kľúč k akejkoľvek predstave o nebi či pekle.

Keď sme si na chodbe vyzúvali modré návleky, naklonila som sa k otcovi: „Povedz jej zbohom, pretože zajtra zomrie.“ Otec mi pohľadom pripomenul, že také veci nesmiem vyslovovať a pritom sám vedel, že mám pravdu.

Na druhý deň zomrela a na pohrebe som prvý krát videla mŕtve ľudské telo. Viac než smútok ma trápila moja nevedomosť: dokelu, čo je to za bledú vyradenú schránku, ktorá iba tak, zo sekundy na sekundu, prestane fungovať ako babkina chladnička? A sledovala som tep na krku môjho otca, ktorý ako jediný plakal.  


add: painted long time ago by miro krall