piatok, 7. decembra 2012

nechceš.




Toto čo je? Čo je to zase?

Mám nervy, trému, cudzie slová vo svojom vlastnom hlase.

Čo je? Ach no. Zase?

Ak by sa štát dozvedel o čom snívam o tebe, tak sedím v base.


Zvádzaš ma, hráš sa, alebo seba klameš.
Počula som že máš takých ako som ja plné dlane.
Blikne ti v hlave iná, strasie ma elektrina.
Nemôžem byť jedna z desať, nemôžem byť nejediná.

Učíš ma šesť pocitov naraz miešať.
Hnev je len póza odmietnutých dievčat.
Ty si si len tak byť dávno zvykol.
A ja som na konci. 
Na konci s dychom.

Cítim ťa. Plávam. Zem podomnou sa začne hýbať.
Voniaš mi. Máš ma. V mojem magme sa zas stala chyba.
Nechceš, chceš, online si, z vysoka kašleš na mňa.
Nechceš. Chceš. Kiež by som celý život bola panna.

V mojej pomyselnej kráse skôr či neskôr
Objaví každý škaredosť a ja dám mu na to priestor.
Som náladová, výbušná, impulzívna, tichá.
Budík mi v kostiach stále hlasnejšie, zrýchľujúco tiká.

Pre krásnych chlapcov sa prirýchlo nadchnem.
Ak sa mi niekto páči, dovediem ho k tomu že sa zľakne.
Neviem predstierať nezáujem.
Neviem hrať že ťa nechcem, tak si o samotu koledujem.

Končím s fajčením, kávou, pitím aj trávou.
Aj tak je to málo.
Nie je to o tom.

Nemôžem byť kto nie som.
Neviem kde som.
Niekde medzi nadšením a desom.

Koľko toho ešte bude,
Kým stretneme sa na poslednom súde?
Nenúť ma k nude.
Nenuď ma. Konečne ku koncu zobuď ma.

Nechávaš vo mne deep down ryhy.
秬竕癸!!! O tebe sa tu píšu knihy.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára