Muž dnes odišiel na pracovné cesty.
Odvykla som si zvládať samotu. Dosť mi chýba a nikto mi ten pocit jeho prítomnosti nemôže nahradiť. Ani moja sexi mamina.
Keď objímam môjho muža, viem, kam patrím.
Má dlhé vlasy a večer ich má položené na vankúši ako medvedí kožúšok. Nevie o tom aké sú zdravé a husté. Vie, že sú kratšie než si predstavoval.
V lete som mu ich strihala. Dohodli sme sa, že max 5 centi. Ale keďže som dosť blbá, odstrihla som mu 30 centi. A dosť krivo. Neviem ako sa mi to podarilo. Mal zaklonenú hlavu a ja som stále viac a viac „zarovnávala“. On nazval tento strih že „podľa foršne“. Neskôr mi objasnil, že foršna je doska. Boli sme z tohto strihu obaja mimoriadne rozrušení.
Nevadí. Aj tak ich má pod lopatky. Ale drdol si rozpúšťa, len keď ide spať. Jeho vlasy sú moje, lebo nikto iný ich rozpustené nevidí.
A opäť som filozofovala. Som vtedy dosť smiešna a určite sa mi pri tom hýbu uši, ale prišla som na zopár noviniek.
Zákernosť a zlé slová, ktoré vypúštame na známych alebo neznámych ľudí alebo aj na našich obľúbencov (napr.rodina, milenci...), pramenia oveľa ďalej, ako sa môže zdať. Prechádzajú z generácie na generáciu. Keď rodičia nie sú šťastní a ich deti to cítia, zostáva v deťoch niečo pokazené. To prenášajú v živote na ďalších ľudí.
Napríklad: rodičia a chlapček spávajú v jednej izbe. V noci sa rodičia hádajú a myslia si, že chlapček nič nepočuje.
Chlapček potom vyrastie a cíti strašnú nenávisť voči ľuďom, ktorých by možno mohol mať rád, ak by sa pokúsil pozrieť na svet aj cez iné okuliare, než cez svoje vlastné.
Ale ľudia len pokračujú v hneve, pretože sú príliš pokazení a doubližovaní na to, aby sa smiali sami na sebe.
Od leta som sa trápila s tým, čo napíšem do školy ako 20 minútový scenár. Vymyslela som haldu nefungujúcich nezmyslov. A vrátila som sa k pôvodnému presvedčeniu:
Na to, aby môj smiešny bezvýznamný film mal význam aspoň pre dvoch-troch ľudí, musím vychádzať opäť zo svojich vlastných dekadentných zážitkov. Samozrejme preháňať, preháňať, ale s mierou.
Opäť zneužijem svoju jedinú pozitívnu vlastosť: budem sa celý rok smiať sama na sebe- celý rok písania na tom, aká som smiešna a absurdná hysterka s infantilno-naivnou hlavou. )
Dnes mi bolo smutno ešte aj preto, lebo som bola v škole a stretla som Martina Šulíka a Martin Šulík je na mňa bezdôvodne zlý. Takmer vôbec sa nepoznáme, ale keď sa stretneme, pošle ma čudným spôsobom nekomických metafor do piče bez toho aby som niečo povedala na jeho adresu. Nie že by mi to trhalo žily za to, že je to Martin Šulík. Bolo by mi smutno, aj keby to bol bezdomovec.
Asi si myslí, že som naivná a infantilná. Nevadí. Asi som.
A teraz som preháňala. (Nemyslím si, že som až taká naivno-infantilná. Priznávam, že sa mám celkom rada. Väčšinou. Ale som si istá, že môžem pôsobiť naivno-infantilne...) Nezamýšľam sa nad tým, čo si o mne kto myslí. (Práve som klamala?) Ja sa smejem a smejem sa stále. Smejem sa lebo sa teším že môžem žiť. Že mám takého muža akého mám a takých rodičov akých mám a že budem mať také deti aké budem mať. Lebo niektorí ľudia nemajú a sú plní hnevu. Ja ten smiech myslím úplne vážne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára