nedeľa, 18. novembra 2012

Zostávaš vo mne vo forme filmu.



Zbohom láska
Znova môžeš písať básne.
Zbohom láska
To je všetko.
Teraz bude čo?
Budeme vstávať sami s depkou?
Tvoje hranice končia tam kde začínajú moje.
Presvedčili sme sa. Sme ľudia, nie sme stroje.


Myslela som to s tebou úplne vážne.
Prišla zima.
A moje dlane sú k tebe vlažné.
Tak predsa to prechádza.
Ja z teba, ty zo mňa pomaly odchádzaš.
Možno naozaj svet nekončí tým že končíme my.
Zažijeme slávny pokoj s niekým iným, na cudzom území.

Raz sa vrátim domov,
ty vieš kto naozaj som.
Vyplyniem z ticha,
Pôjdeme v snehu sami nocou.
Za vlasy šklbe ma spomienka a späť ma k tebe láka.
Môžeme za to že ty si taký a ja som taká?
Prečo ťa najviac chcem až keď ťa strácam?
A čo ty komu tou bolesťou za čo splácaš?

Vyhnaní z rajskej záhrady kvôli mojim jablkám.
Tak asi nie si taký zlý, ani ja taká bezduchá.
Iba sme sa tak videli.
Gratulujem muž môj. Konečne môžeš byť dospelý.

Myslela som to s tebou úplne vážne.
Prišla zima.
A moje dlane sú k tebe vlažné.
Tak predsa to prechádza.
Ja z teba, ty zo mňa pomaly odchádzaš.
Možno naozaj svet nekončí tým že končíme my.
Zažijeme slávny pokoj s niekým iným, na cudzom území.


Fatálni básnici naše telá sú magnety,

Aj tak sme pre seba u.zavretí, už nemáme sa za svätých.
S hlavou hore kruto na mňa zvrchu pozeráš.
Pomaly v tebe umieram.
Mala som mohla som a vyviedla čo nesmela.

Rozprávka o Rómeovi a Júlii sa končí. Vieme.
Z jedu sa obaja o chvíľu preberieme.
Zbohom láska.
Nikdy ma nenechaj ísť.

Zostávaš vo mne vo forme filmu. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára